Štyri roky driny priniesli vytúžené ovocie

Už odmalička som mala veľmi blízko k športu. Skúsila som ich viacero ako napríklad: karate, atletiku, futbal... No žiadny z nich ma nenapĺňal tak ako cyklistika. K tomuto športu ma priviedol môj starší brat, ktorý už vtedy pár rokov bicykloval a bol pre mňa motiváciou.  Po 4 rokoch ťažkej driny sa konečne dostavili výsledky, a to v podobe titulu majsterky Slovenska v časovke jednotlivcov do vrchu a s tímovou kolegyňou sme sa taktiež stali majsterkami Slovenska v časovke dvojíc. Za výborné výkony počas celej sezóny som bola nominovaná na viaceré svetové poháre v Belgicku a Holandsku a taktiež aj na Majstrovstvá Európy v cestnej cyklistike do holandského Alkmaaru, kde mi ale šťastie neprialo. Po cestnej sezóne som sa začala pripravovať na cyklokros. Cyklokros je pre mňa špecificky náročný z hľadiska techniky, a tak ma čakali ďalšie dva ťažké mesiace zdokonaľovania sa v tejto disciplíne. V príprave na majstrovstvá Slovenska som absolvovala dve sústredenia, ktoré boli zamerané na zvýšenie výkonnosti a zlepšenie techniky v teréne. Dňa 1. 12. 2019 som sa zúčastnila Majstrovstiev Slovenska v Krupine, kde boli podmienky veľmi kruté. Námraza a blato robili „neplechu“ na trati, a tým sa trať stala ešte náročnejšou. S podporou klubu, trénerov, sponzorov, školy, rodičov a priateľa som to všetko zvládla a v konkurencii junioriek z celého Slovenska sa mi podarilo získať striebornú medailu a stala som sa vicemajsterkou Slovenska. Okrem cestnej cyklistiky a cyklokrosu som skúsila aj dráhovú cyklistiku. Táto disciplína je špecifická tým, že sa jazdí na ovále dlhom cca 250 metrov na bicykli bez bŕzd a prehadzovačky. Práve takýto  bicykel robí túto disciplínu veľmi zaujímavou a ťažkou. Pevne verím, že ďalší rok bude ešte úspešnejší ako tento.

  

Vladimíra Zelinová, študentka 3.H triedy

---

Máme majsterku Európy

Od 17. do 19. 2. 2017 sa v bulharskej Sofii konali 44. majstrovstvá Európy juniorov a kadetov a zároveň 9. ME starších juniorov (do 21 rokov). Na trojdňovom mládežníckom kontinentálnom šampionáte sa prezentovalo 1200 pretekárov z 50 krajín. Slovenskí reprezentanti si  v karate vybojovali až šesť medailí. O jeden z dvoch zlatých kovov pre SR sa v bulharskej metropole postarala v športovom zápase kumite juniorka – naša žiačka Dominika Veisová (2.D), ktorá nám porozprávala o svojich zážitkoch:

Na výjazd sme odchádzali 14 februára - na valentínsky večer. Do Sofie sme prišli na ďalší deň okolo obeda. Po ubytovaní sa a oddychu sme si spravili výlet do mesta. Boli sme pozrieť katedrálu, kostol, palác a iné pamiatky. Večer sme sa vybrali obzrieť si halu, nadýchať sa atmosféry a dali sme si aj menší tréning.

 

 

V prvý turnajový deň štartovali kadeti, čiže 14-15 roční súťažiaci. Ráno 18. februára sme prišli na rad aj my – juniori (17-18 roční). Už o 11:15 začala súťaž v mojej kategórii. Na prvý zápas som nastúpila proti súperke z Bosny a Hercegoviny, nad ktorou som vyhrala 2:1. V druhom zápase som bojovala s pretekárkou z Turecka, ktorú som porazila 9:1. V treťom kole som sa stretla s Holanďankou, kde som vyhrala za stavu 3:0, čo ma posunulo do semifinále. Tam som bojovala o vstupenku do finále s ukrajinskou pretekárkou, ktorá je medailistka z Európy za minulé roky. Nakoniec som ju porazila 2:0 a dostala sa tak do úplného finále. Mala som pár hodín času, ktorý som využila na pobyt na čerstvom vzduchu, jedlo, regeneráciu a znova som sa šla rozcvičovať. Finále začalo až o 17:30. Bol to pre mňa najťažší zápas, keďže som bola na takomto veľkom šampionáte vo finále prvýkrát. Neskutočne som sa bála.

 

Tesne pred zápasom som nemyslela na nič, mala som prázdnu hlavu. Bol to veľký stres, ale zároveň aj krásny pocit. Keď som nastúpila na zápas, cítila som sa stratená, pretože som súťažila vo veľkej hale len ja a moja súperka a všetci ostatní boli na tribúne, čo ma rozrušovalo ešte viac. Počas celého môjho zápasu ma však povzbudzovala naša slovenská reprezentácia. Bála som sa, že ich nebudem vôbec počuť, ale nakoniec ich bolo počuť neskutočne a aj keď som zo začiatku prehrávala, neprestali ma povzbudzovať a nakopli ma k víťazstvu. A ten pocit, keď skončil zápas, bol neopísateľný. Všetci sa tešili, plakali od radosti, a preto patrí veľká zásluha aj všetkým tým, ktorí tam so mnou boli. Keď som sa postavila na  stupienok víťazov, kde mi dali na krk medailu a pogratulovali mi, to bolo neopísateľné. Ale ten najkrajší pocit, čo som za všetky tie roky karate zažila, bolo to, keď nastalo úplné ticho a pustili slovenskú hymnu.

Po skončení celej súťaže sme cestou naspäť v autobuse oslavovali naše úspechy a som rada, že ako kolektív vychádzame všetci veľmi dobre a navzájom sa podporujeme. Do Bratislavy sme prišli okolo 8:00 ráno. Ostala som v tam, pretože ma čakala lekárska prehliadka a testy. Momentálne som stále zaradená v reprezentácii Slovenska, ale pre lepšie podmienky na trénovanie ma vďaka mojím úspechom už z minulého roku, keď som bola bronzová na ME, vybrali do  NŠC (Národné športové centrum) a som zaradená aj v TOP tíme SR. Ak si na Slovensku vybojujem miestenku, tak ďalšia veľká súťaž ma čaká až v októbri, kedy budú majstrovstvá sveta na Kanárskych ostrovoch v Španielsku. Poriadnu prípravu by sme však chceli spolu s Ľubomírom Striežovským začať už v septembri.

Fotografie TU